Nie je to tak dávno, čo som sa k dverám chirurgickej pohotovostnejambulancie dostala len ako pacient... dnes stojím na opačnej strane akosestrička a snažím sa nezabúdať aké to bolo ešte pred pol rokom......
Som síce vyštudovaná zdravotná sestra, ale v zdravotníctve som nikdy nepracovala. Po neskončenej "výške" som sa venovala deťom a potom sa už moje predstavy o práci museli prispôsobiť tomu, že manžel pracoval na smeny a s deťmi okrem mňa nemal kto ostávať. Tak som zamestnala vo fabrike na výrobu obuvi od siedmej do tretej a presviedčala samu seba, že je to práca ako každá iná a niekto musí aj to robiť ... ale nenapĺňalo ma to.
Minulý leto sa "zahraničný investor" pobral o kus ďalej na východ a nechal tu 500 nezamestnaných žien. Ani neviem, čo ma prinútilo zdvihnúť telefón a zavolať do našej malej nemocnice (dokonca je aj na okraji mesta :-) )... a na môj veľký úžas ma napriek 15-ročnej absencii v praxi zdravotnej sestry prijali... bol to jeden z najšťastnejších dní môjho života...
Dnes pracujem na chirurgickom operačnom sále, stále sa mám čo učiť (prvé týždne som si pripadala ako Alenka v krajinke zázrakov, predsa len, po toľkých rokoch som už nevedela ani niektoré základné veci), je to práca neskutočne náročná, ale krásna a nesmierne ma baví.
V rámci pohotovosti máme služby aj na chirurgickej ambulancii a to je miesto kde som zakaždým konfrontovaná s očakávaniami pacientov na okamžité ošetrenie, veď sme predsa na pohotovosti, s množstvom práce, ktoré táto práca prináša...
Živo si pamätám, keď si moja 11-mesačná dcérka rozbila hlavičku, bežali sme na pohotovosť a čakali sme na lekára skoro hodinu!!! Videlo sa mi to nemysliteľné, chcela som sa sťažovať, moje dieťa krvácalo a lekár si dovoliť nebyť na ambulancii!!!
Minulý týždeň na lekára a na mňa a čakali pacienti na ošetrenie na chirurgickej pohotovosti skoro 5! (slovom päť) hodín ... operovali sme akútny prípad, trochu sa to natiahlo...
Našťastie nik pred ambulanciou nebol v bojovej nálade, ale aj tak ma strašne mrzelo, že tak dlho museli čakať... neviem ako by som reagovala ja, keby som tam vtedy bola s mojou dcérkou....
Vypočula som si už množstvo názorov, že čo tam robíme, keď to tak dlho trvá a priznám sa, ešte pred pol rokom by som sa k nadávaniu na lekárov a sestry asi pripojila :-(... netušiac, čo všetko musia stihnúť...
Dnes ma tieto názory veľmi mrzia a viem, že lekári aj sestry sa vždy snažia čo najviac vychádzať ľudom v ústrety... aj keď z druhej strany to tak nemusí vyzerať....